Henryho blog o všetkom možnom

Určite väčšina z vás pozná ten pocit, večer, deväť hodín a nuda, že by jedného roztrhalo. No tak presne taký pocit som mal, keď mi z ničoho nič začal zvoniť môj napoly vybitý mobil. „Hm, Laco, však kto iný by mi mohol teraz aj tak volať?“. Behom rýchleho rozhovoru som sa dozvedel, že o pár minutiek bude aj so Zolom na bytovkách a o krátkej prechádzke, na ktorú sa chystáme. Väčšina týchto prechádzok končí „v Búde“ na konci Nového chodníka, kde si sadneme, fajčíme a rozprávame sa a to niekedy aj pár hodín.  Vybavil som sa všetkým potrebným na prechádzku: kľúče, peňaženka a 50 Sk na cigarety, mobil a zapík. Akurát som stihol dojesť moje hranolky so syrom, keď už konečne zazvonil domový telefón. „Hurá, konečne si zapálim,“ pomyslel som si a šiel som si zobrať veci, ktoré som si už dopredu nachystal do saka, aby som náhodou nebol odhalený rodičmi, ako si beriem zapaľovač z mojej tajnej skrýše v izbe, kam si dávam aj cigarety. Pri obúvaní som len zakričal: „Čau, idem von.“ Dvere na byte sa zabuchli a mňa nebolo vidieť, okrem jednej chvíľky, až do štvrtej hodiny rannej.
Zolo a Laco medzitým sedeli na lavičkách pri pieskovisku ako dve lastovičky na drôte a odhadujem, že sa bavili o SIMS 2, hre ktorá ich v poslednej dobe úplne pohltila. „Konečne ste prišli,“ prerušil som ich diskusiu v okamihu, ako som vyletel z vchodových dverí. Po krátkej výmene pozdravov som navrhol, či nepôjdeme aspoň niekam, kde si budem môcť zapáliť a tak sme sa vybrali smerom na Nový chodník...
„Laco?“ opýtal som hneď ako sme sa dostali z dohľadu bytoviek.
„No čo je?“
„Daj mi cígo, ešte mi dlžíš od včera.“
„Ach, na ty socka.“ A s úsmevom na perách vytiahol Marsky, najlacnejšie cigarety, ktoré sa dajú kúpiť U Papagája. Počas cesty cez chodník sa nám zdalo, že sme videli pár skautov, ale nevenovali sme tomu žiadnu pozornosť a spokojne sme si fajčili až kým sme neprišli k Búde. Tam sme sa klasicky vyvalili, každý na jednu lavičku, ktoré boli uložené v tvare U, každá pri jednej stene Búdy. V tom začal Zolo znova rozoberať Simsov. Už som tomu nevenoval pozornosť, ale teraz ma to trocha viac zaujalo a uvedomil som si podobnosť s jedným veľmi zaujímavým filmom.
„Zolo, myslím, že tá hra je ako matrix, proti ktorému tak bojuješ a snažíš sa z neho dostať.“ On je totiž presvedčený, že tento svet je ako matrix. Ilúzia vytvorená na oblbovanie ľudí a ich ovládanie.
„Ja viem, že je taká, ale beriem to viac ako skúšanie života podnikateľa.“
Vzájomné argumentovanie pokračovalo ešte dosť dlho, až kým Lacovi nezazvonil mobil.
„No, čo bys rád Miro? ... A kto je tam všetko? ... Ok, tak do desiatich minút sme tam.“
„Čo sa deje, kam máme ísť?“ Opýtal som sa okamžite ako zložil.
„No, že máme prísť do Indišky, sú tam všetci.“ Oznámil nám Laco a pomaly vstal z lavičky.
„Chalani, ja nejdem. Musím sa ísť vyspať, lebo ráno vstávam do roboty.“ Zolo vstal, rozlúčil sa s nami a zamieril späť smerom k bytovkám. Ja s Lacom sme sa vybrali opačne, po vale, smerom k Dominke. Znova sme si zapálili a rozoberali sme pracovnú ponuku, ktorú Laco dostal od svojej sesternice, robiť finančného poradcu v OTB banke. Laco bol úplne v úžase. „Chápeš to?! Štyri tisíc za jednu zmluvu a ešte k tomu základný plat. To by som si konečne našetril na auto.“
Zvyšok cesty sme rozoberali všetky klady a zápory takejto práce. Laca to omrzelo a spustil svoju čelovku a hral sa na disko stoboskop, viete tá blikajúca vec na diskotékach. Keď sme boli kúsok od Dominky zazdalo sa mi, že som videl telocvikárku od nás zo školy, ale bol som príliš namotaný na svetlá, aby som tomu venoval nejakú pozornosť. Zišli sme z valu a smerovali sme k Indiške, povestnému miestu pre všetkých huličov z Banky a okolia....