Henryho blog o všetkom možnom

Bolo niečo po desiatej, keď som prišiel domov. Len som sa napil, zobral jablko do vačku a šiel zase von. Laco v tej chvíli už čakal na moste pred bytovkami a netrpezlivo prešľapával na mieste. Vytiahol som bicykel a ponáhľal sa k nemu.
„No, Maťa a Majka sú už tam,“ začal Laco. „Odviezol ich niekto na aute, ale že nás čakajú pod Ahojom a máme si pohnúť.“
Tak sme sadli na bicykle a vyrazili smerom hore, na Ahoj. Cestou som si uvedomil, že nemám cigarety, ale Laco ma zbavil pochybností a ubezpečil ma, že pod Ahojom je otvorený ešte jeden šenk, kde ich určite kúpim. V polovičke cesty sme sa s Lacom občerstvili pramenitou vodou, ktorá vyteká z plastového potrubia a ďalej namáhavo zdolávali kopce. Kúsok pod Ahojom sme si spolu zamkli bicykle o plot a pokračovali ďalej peši. Neprešli sme ani dvadsať metrov, keď som zrazu uvidel malú krčmičku, skôr drevenú búdu. S radosťou som vošiel dovnútra a neradostne zbadal dvoch susedov. Nevšímal som si ich ako si oni nevšímali mňa, aj keď sme tak divne po seba pokukovali. Kúpil som si cigarety a radostne vyšiel von. Prešli sme ďalších dvadsať metrov a už sme počuli Maťu a Majku, ako vykecávajú niekde pod vlekom. Vyšli sme z pod stromov a už sme ich videli, aj s tými veľkými ruksakmi na chrbtoch.
„Kokos, vy ste vážne prišli.“ Zahlásila Maťa, ako nás zbadala. Krátko sme sa privítali a okamžite začala dávať inštrukcie ohľadom správania. „Takže, nebudete nadávať a fajčiť tak, aby vás videli skauti. Dobre?“
„Dobre,“ prikývol som, aj keď som si pomyslel úplne niečo iné.
Vtedy sa ozval Laco. „Kurva, to celý čas nebudem môcť nadávať?“
„Nie a ak budeš, idete obaja do piče.“ Odpovedala pre zmenu Majka.
Snažil som sa umierniť situáciu a rýchlo som reagoval. „Dohodnime sa takto, ak niekto zo skautov začne nadávať tak môžeme nadávať aj mi a budeme tam potom aj fajčiť. Platí?“
Súhlasne obe prikývli. „Platí.“
Zvyšok cesty hore sme už len poctivo dychčali od únavy a nikto nemal silu a ani náladu rozoberať iné veci. Kúsok pred vrchom sme sa rozdelili, lebo Laco a ja sme tvrdili, že cesta okolo špica je rýchlejšie a ony zas, že pri vleku je to kratšie. Tak sme sa vybrali každý iným smerom. Baby šli cez najprudší svah na Ahoji a my pomaly, turistickou chôdzou naokolo. Samozrejme, že sme boli hore skôr a ešte chviľku čakali pri konci vleku. S úsmevom sme sledovali, ako z posledných síl stúpajú k nám.

„Hovadá, namiesto toho ako sa tam smejete ste nám mohli pomôcť s vecami.“ Povedala úplne zadychčaná Maťa.

S nezáujmom v hlase som ich odbil. „Hovorili sme vám, že druhou stranou je to lepšie, teraz si noste tie veci samé.“ To už boli baby hore a vyčerpané pokračovali. Zdalo sa nám, že v diaľke vidíme nejaké osoby. Ako sme sa približovali, bolo počuť už aj hlasy a boli sme si istý, že sú to skauti naháňajúci sa po lúke. Ako náhle nás zbadali, šli nám naproti privítať nás. Predstavovali sa rôznymi prezývkami hodnými akurát tak skautov. Doviedli nás do skautského tábora na pomedzí lesa. Ohnisko v strede, pár kmeňov na sedenie okolo a hromada ruksakov porozhadzovaných všade po okolí.  S Lacom sme sa opreli o nejaký ruksak a rozmýšľali ako to tu vydržíme bez nadávok. Poobzerali sme sa po okolí, či tu nie je nejaký pekný krík, za ktorý by sme si mohli ísť zapáliť. Jeden taký sme našli a okamžite sme s Lacom vyťahovali cigarety a uháňali k nemu. Za krikom bolo príjemne a nebolo nás moc vidieť, ak teba nerátame odrastený skautský dozor, partičku sediacu úplne mimo ostatných.

Po fajčiarskej pauze sme sa vrátili k ohnisku, kde nám Maťa začala rekapitulovať všetko, čo nemôžeme. „Takže, žiadne nadávky a myslím to vážne ak budete nadávať, tak idete preč.“
„A hlupák sa tiež ráta ako nadávka?“ Opýtal sa Laco a spolu sme začali smiať ako zmyslov zbavený. Maťa len na nás pozrela ako na bláznov a otočila sa. Ešte sme sa tam nejaký čas smiali, keď sme zrazu začuli slovo, o ktorom sme si nemysleli, že ho začujeme.