Išli sme sa vyvetrať IV.
24. 9. 2008
Čas
už poriadne pokročil a mesiac sa zas o kúsok posunul na oblohe, keď sa
niektorý zo skautov zdvihli a začali si baliť veci, že idú domov.
Zostalo nás tam len zopár a vtedy sa začala zábava aj mne mňa s Lacom.
Lesný muži, teda skôr chlapci, sa rozhodli, že budú plašiť lesné žienky
napodobňovaním zvukov diviaka. Pár krát sa im to aj podarilo
a vystrašili všetkých vrátane mňa s Lacom, no potom sme boli už všetci
ostražití. Snažili sa nás vystrašiť, tým že vybehli z lesa, alebo sa
schovávali po kríkoch, ale ani to už nebolo ono. Lacovi to nedalo a aj
on chcel niekoho naplašiť. Idea bola taká, že akože pôjdeme domov,
obídeme celú lúku, rozdelíme sa a pôjdeme na nich z oboch strán. Tak sa
aj stalo a dole sme si ešte zapálili, aby sme zabili čas. Bolo by to
moc nápadné, keby sa začnú ozývať zvuky tak rýchlo po našom odchode.
Spolu sme sa ako lovci, plíživou chôdzou, dostali na druhú stranu lúky.
Prebehovali sme pomedzi kríky a schovávali sa v tieňoch. Schytali sme
aj pár škrabancov, ale ako správni chlapi sme to zvládli. Keď už sme
boli na úrovni skautského táboriska, Lacovi spadla z hlavy šiltovka
presne medzi dvoma stromami. Našťastie si zachoval chladnú hlavu aj bez
nej a pohotovo pre ňu skočil a rýchlo sa odkotúľal späť do tieňa. Takým
spôsobom sme prešli okolo a dostali sme sa až za táborisko bez toho,
aby nás niekto spozoroval.
Spoza
kríkov sme videli, že skauti spia jeden vedľa druhého, poukladaný ako
mŕtvoly v masovom hrobe. Bola to naša jedinečná šanca ako ich vyplašiť.
Takticky sme sa rozdelili. Ja okolo kríkov po lúke, lebo som mal lepšie
oblečenie, ktoré splývalo s prostredím a Laco cez les, kde bolo jedno,
že má na sebe biele tričko. Dohodli sme sa, že na signál, ktorým bude
hodenie palice do lesa obaja začne vydávať rôzne zvuky a budeme
šuchotať. Tak sme sa vybrali každý svojou cestou. Opatrne som
prekračoval konáriky popadané všade po zemi a snažil sa zostať stále
v tieni. Ľahol som si na zem a posledný kúsok som sa doplazil. Chvíľku
som čakal, lebo Laco mal dlhšiu cestu a hodil som do lesa palicu, ktorú
som zobral po ceste. Začul som jeho šuchotanie a chrochtanie a pridal
som sa aj ja. Zmätení skauti okamžite vyskočili zo spacákov. Na tento
moment som čakal a presunul som sa tak, aby bolo cez kríky vidieť moje
obrysy. Vtedy sa už absolútne vystrašili a pravdepodobne sa chystali po
mne niečo hodiť, tak som sa už radšej postavil a odhalil svoju
totožnosť. Bola to zmes úľavy, pobavenia a hnevu, čo sa im zračila na
tvárach. Boli radi, že nie som diviak a zároveň sa hnevali, že som ich
takto vystrašil. Všimli si, že tu nie je Laco a tak som ich chcel
namotať, že sa mi stratil počas obchádzania táboriska. Neuverili mi
však a druhý krát sa už vyplašiť nedali, keď sa v lese začali ozývať
zvuky a v tieni bolo vidieť akúsi siluetu. Laco to vzdal a ako obvykle
s úsmevom na perách vyšiel z tieňa. Chvíľku sme ešte pokecali, ale nám
bola zima a im sa chcelo spať, tak sme sa rozlúčili sa vybrali sa
konečne domov.